Paolo Stracci

Posledné dni si pamätám ako jednu súvislú šmuhu smradu, špiny, krvi a nočných môr v tých chvíľkach spánku, ktoré ma premohli po stavoch úplného vyčerpania...

Čo tu vlastne robím? Už si spomínam. Som práve v mojom byte. Za pomoci vernej priateľky – katany, si vymieňam názory s hnusne silným chlapíkom menom Hank. Upírom. Keby mi niekto pred 2-mi rokmi, predtým než sa toto všetko stalo, povedal, že budem bojovať o život s upírmi častejšie než mi bude milé, zasmial by som sa mu do ksichtu a pomyslel si, že číta priveľa fantasy a sci-fi. Alebo ho Hollywood totálne zblbol všetkými tými výplodmi ala Twillight. Tú knižku som kedysi čítal. Taká naivná. Keby len autorka vedela ako je to naozaj... Ten zasran sa vie až priveľmi dobre uhýbať mojim úderom miereným na jeho obnažený krk. Preto používam techniku „baranidlo“ a zvaľujem ho na zem a tam po získaní prevahy (V boji na zemi som bol vždy  dobrý. Aspoň sensei to vždy tvrdil.) – je na lopatkách – chytám do pravej ruky čepeľ z pílky na železo, ktorá sa, ani neviem prečo, povaľuje sa na zemi v mojej obývačke už pár dní. Zrejme ako pozostatok minulých „večierkov“. Nikdy som si nepotrpel na poriadok. Viem, že tento chlapík (dá sa tak vôbec nazvať?!) sa veľmi rýchlo regeneruje – v priebehu niekoľkých sekúnd mu dokáže zrásť hlava oddelená od krku ak sa nechá v dostatočnej blízkosti. Po prvej dekapitácii hlavy od zbytku teľa pokračujem po pár sekundách v rezaní. Znovu. A potom znovu kým si uvedomím, že takto by som to mohol robiť do nekonečna. Napadlo ma, že použijem už raz odskúšanú metódu. Pred istým časom som sa s niečím/niekým podobným stretol – oddeliť hlavu od tela a rozpustiť ju v špeciálnej kyseline – obohatenej o druh „kryptonitu“ pre upírov. Predáva ju môj kontakt v posilovni. Medzi tými vyholenými hlavami, ktoré väčšina ľudí považuje za tupé sa nájde až prekvapivo veľa šikovných ľudí. Musím tam ísť...

Zobudil som sa na zemi v chodbe. Chvíľu mi trvalo kým som sa zorientoval. Koľko som bol mimo? Minútu? Hodinu? Zrejme vedľajší produkt boosterov, ktoré posledného pol roka užívam. Prečo neležím na rozskúskovanom tele Hanka? Počul som, že v byte ešte niekto je. Ale nevydával zvuky ako môj „starý známy“. Dokážem ich za tie posledné 2 roky priam cítiť. Nehovoriac a ich typickom dutom dýchaní, ktoré mi najviac pripomína napúšťanie tlakovej bomby plynom. Rýchlo som utekal k zdroju hluku – do kuchyne. Tam umývala (?!!) riady sestra a práve si máčala ruky v umývadle, ktoré bolo celé červené – od krvi. Čo tu robí? Kde je telo, ktoré som ešte nedávno pílil na kusy? Prečo nie je polovica bytu od krvi? „Čo tu robíš?“, spýtal som sa mierne hysterickým hlasom. Môže sa jej predsa niečo stať keď tu bude. Už dávno nie je v mojej blízkosti bezpečne. Odkedy vyšla najavo moja identita v určitých kruhoch. O seba som strach nemal, viem sa o seba postarať a keby aj náhodou nie, som so smrťou zmierený. Ale o ňu, aj keď som ju niekedy nevedel vystáť som sa teraz úprimne bál. „Len pár krát v živote som ťa prosil o niečo naozaj vážne. Toto je jeden z tých momentov. Musíš mi pomôcť!“. V mojej tvári a hlavne pohľade sa zjavila mierna dávka hystérie a veľká dávka šialenstva. Nemôžem zároveň rozsekávať a rozrezávať telo Hanka a zároveň pripravovať zmes na jeho rozpustenie. „Spomínaš si na TÚ hlavu?“ – poukazujúc na minulú skúsenosť s mierne slabším parchantom, ktorú som musel riešiť podobným spôsobom a vtedy sa do toho sestra tiež nedopatrením pritrafila. „Je mi jedno čo urobíš, len ukry potom zbytky tela.“, povedala otrávene a ďalej umývala riady. „Teraz nejde len o to rozpustiť hlavu. Musím rozpustiť v kyseline celé telo. Navyše treba pripraviť extra silný roztok, nielen taký ako minule. „Ok, čo mám spraviť?“, odpovedala len s malým zaváhaním. Chvíľu som neveriacky hľadel na ňu s akým kľudom berie celú záležitosť. Zrejme si na moju prácu zvykla viac než ja za tie posledné 2 roky. „Kde mám katanu?!?“, spýtal som sa teraz s už riadnou dávkou hystérie. „Tu medzi riadmi.“, odpovedala a ukázala na čerstvo umyté taniere, šialky a hrnce pod uterkou, spod ktorej naozaj vytŕčal nezvykle dlhý hrot mojej nezameniteľnej katany. Práca na objednávku až z Japonska. Žiadne lacné napodobeniny. Stála ma všetky životné úspory a zadlžil som sa kvôli nej do mojich 50-tich rokov. Čo ma trochu teší keďže viem, že sa ich nedožijem.

Nemohol som celej tejto situácii uveriť. Sestra si príde do môjho bytu akoby sa nechumelilo, umyje spolovice zakrvavený byt a medzitým sa zbaví tela upíra. Čo ju preboha v tom tábore učili?! Koncentračný tábor. Nemá našťastie nič spoločné s koncentračnými tábormi za druhej svetovej. Mohli vymyslieť aj originálnejší názov. To už ale nie je môj problém. Sakra, Hank. Skoro som na neho zabudol. „Kde si ho dala?!“. „Je v skrini v obývačke. Aj keď by som mala povedať skôr – v trezore.“ uškrnula sa, ale to som bol už 5 krokov na ceste do obývačky. Tam sa práve so svojho regeneračného spánku preberal starý známy a jeho hlava vyčuhovala z čerstvo roztiahnutého kovu oceľových dvierok trezora o veľkosti štandardnej skrine na šaty. Zabrzdil som svoj beh miernym šmykom a po chvíľkovej kalibrácii úderu katanou pripravenou vysoko nad mojou hlavou som...

... sa zobudil.